Je tomu už niekoľko rokov, čo som sa dostala k téme patchwork. Samozrejme som si musela vygoogliť, čo to znamená, aj keď nejaká predstava tu bola. Tiež som sa nejako dozvedela, že sa vtedy u nás v meste organizoval kurz pre začiatočníkov. Naša lektorka, dnes už moja kamarátka, nám vysvetlila základy a keďže pôvodná myšlienka šitia patchworku je zošívať „zbytky“ látok, chytilo ma to za srdce. Veď koľko ušetrím, keď našporím bavlnené látočky, rozstrihám a ušijem z nich niečo pekné a užitočné. Skoro v každom romantickom filme a najmä od malička som hltala Annu zo zeleného domu, mali hlavné aj vedľajšie hrdinky postele zakryté prikrývkami, ktoré si samé ušili alebo ich dostali darom. A možno im ich ušili vlastné mamky.
Lenže vecí na rozstrihanie bolo „málo“. Buď mi ich bolo ľúto alebo nesedeli farebne, ale tu predsa farby môžem zladiť ľubovoľne. Tak sa mi začali kopiť skrine, najprv bolo treba kúpiť základné pomôcky, bez ktorých sa patchworkárka nezaobíde. A potom to boli látky, gombíky, stužky a čo ja viem čo ešte, veľmi potrebné. Pochopiteľne časopisy a knihy, v ktorých som sa dočítala množstvo dôležitých informácií.

Ja som amatérska patchworkárka, dovolím si o sebe povedať, že už celkom pokročilá, aj keď všelijaké potrebné prepočty sa mi v hlave zamotajú a veľmi ma nebavia, aj keď sú treba. Po zrelej úvahe som sa prihlásila do Slovenského patchworkárskeho cechu (Slovenský patchworkársky cech), kde spolu s ostatnými dievčatami tvoríme krásne veci, venujeme sa charite a usporadúvame výstavy . Niečo z mojej tvorby by som chcela prezentovať aj na tejto stránke, fotografie sa pokúsim oživiť komentármi.

Začínala som teda šitím vankúšov na rôzne príležitosti – jedna dcéra potrebovala „práve takýto“, druhej sa „tento páčil“, „potrebujeme deku na posteľ, krajšie to vyzerá“, „babina má narodeniny“, „v chodbe nemáme podsedák“ a podobne.